The path of destiny

1. kapitola

Proste ja

,,Och, neznášam ho! Prečo mi to stále robí?“ spýtala som sa samej seba, keď som zabuchla dvere na svojej spálni. Čuduj sa svete, nikto sa nezobudil. Neznášala som ho z celého srdca. Nenávidela som, keď za mnou vkuse doliezal, robil mi napriek. Pre Merlina, keď som si uvedomila, že to trvá už sedem rokov, prišlo mi z neho ešte viac zle.

Natiahla som na seba pyžamo a ľahla som si do mojej mäkkučkej postele. Pozrela som sa ešte na budík, ktorý som mala na nočnom stolíku. Boli tri hodiny ráno. Človek nemá pokoja ani v takej skorej rannej hodine. Chcela som si čítať, ale hentie príšery ma veľmi milo vyprevadili z izby. Samozrejme, myslela som to ironicky. Sedela som si v kresle s knihou v ruke a hádajme kto nedoliezol? Presne – on. Najväčší idiot, akého som vo svojom biednom živote stretla. Povzdychla som si, pretočila som sa na druhý bok a zaspala.

Ráno bolo neskutočne kruté. Tie potvory začali behať po izbe už o šiestej ráno. Pýtam sa teda: ,,Sú normálne?“ A hneď si na to viem aj adekvátne odpovedať: ,,Ony neboli, nie sú a nikdy nebudú normálne!“ To ich: ,,Pre Merlina, nemám si čo obliecť!“ ,,Pozri sa na moje otrasné vlasy!“ ma vedelo poriadne rozhodiť. A zdá sa, že nielen mňa.

,,Vy kravy sprosté! Musíte tu robiť taký cirkus?“ povedala Nataša a hodila do jednej z tých fiflien vankúš, práve keď si dávala maskaru.

,,Ach milujem ťa Nataša,“ pomyslela som si. To, že jej Nataša hodila vankúš priamo do hlavy, keď  sa maľovala, spôsobilo, že sa tej umelo vytvorenej kráske rozmazala riasenka po polovici tváre.

,,Och, ty hlupaňa, pozri, čo si spravila! Pozri ako vyzerám! Teraz sa určite nestihnem znova namaľovať!“

,,Alebo si sprav ešte jednu takú šmuhu pod druhým okom a máš to vybavené. Hodím po tebe ešte jeden vankúš?“ ponúkla sa Nataša. Hentá si len zlostne dupla nohou a odpochodovala do kúpeľne. Ja som sa zaškerila a znova som sa ocitla v ríši snov.

,,Do Merlina!“ zanadávala som, keď som sa prebudila. Ako obvykle som zaspala. Rýchlosťou svetla som vletela do kúpeľne a ešte rýchlejšie som sa umyla a obliekla. Zletela som do klubovne, keď som si uvedomila, že knihy  som si nechala v spálni. Opäť som sa vrátila, schmatla som ich a už aj som sa ponáhľala na hodinu. Vbehla som do učebne Transfigurácie. Všetci na mňa civeli. Neznášam to. Rozhliadla som sa po triede. ,,Ako to, že tu nikoho okrem McGonagallky nepoznám?“ pomyslela som si v duchu. ,,Ehm, pani profesorka, aký je dnes deň?“ opýtala som sa.

,,Pokiaľ sa nemýlim, tak dnes je streda,“ odvetila mi s vážnou tvárou.

,,Ups, toto nedopadne dobre,“ povedala som v duchu, kým som opäť neprehovorila. ,,Áha, takže to by som asi mala ísť na Elixíry.“ Otočila som sa a odchádzala som, keď na mňa tá starena zvolala.

,,Po vyučovaní sa zastavte v mojej pracovni. Potrebujem sa s vami porozprávať.“ Kývla som hlavou, že rozumiem a odpochodovala som z učebne. Keď som zatvorila dvere, počula som tlmený smiech a upozorňovanie McGonagallovej, aby boli ticho a sústredili sa na vyučovanie. Kým som sa dovalila do žalárov na Elixíry, prešla už viac ako polovica hodiny.

,,Á, pozrime, koho to tu máme,“ povedal Slughorn, keď som vošla do učebne a sadala som si na svoje miesto.

,,Prepáčte pane, ja som...“

,,...zaspala. Áno, ja viem. Veď napokon, tak ako stále,“ nahodil ten svoj otrasný úškrn. Už som presne vedela, čo sa udeje teraz. ,,Polína, ukážte mi vašu esej,“ pomyslela som si.

,,Polína, ukážte mi vašu esej,“ povedal Slugy, pričom sa stále uškŕňal. Zdalo sa mi, že presne vie, čo mu teraz odpoviem.

,,Pane, ja ju nemám,“ odvetila som mu s nádherným úsmevom na tvári.

,,Samozrejme, ani sa nečudujem. Tak ako vždy, nemáte domácu úlohu,“ povedal. ,,Ostanete po škole a napíšete mi ju!“

,,Ale...“ začala som namietať.

,,Žiadne ale. Prídete do mojej pracovne a budete tam sedieť, kým mi nenapíšete dvadsaťpäť centimetrovú prácu o účinkoch Mesačného kameňa.“

Hm, mohla som si za to vlastne sama. Večne niečo zabúdam. A práve ma napadlo, že som sa vám zabudla predstaviť.

Volám sa Polína Pescara, mám sedemnásť rokov a žijem v tom hroznom uponáhľanom meste Londýn. Viem, čo si asi teraz myslíte: ,,Polína Pescara? Veď to neznie anglicky.“ Áno, máte pravdu. Pôvodne pochádzam z Talianska -  z nádherného polostrova Salento a ešte krajšieho mesta Torre del Orse, ktoré obmýva najkrajšie more v Európe. Ach, zlaté Taliansko. Určite sa pýtate, ako som sa z takej nádhernej krajiny dostala sem do toho hrozného Anglicka. Obaja moji rodičia sú muklovia. Mama je učiteľkou histórie a anglického jazyka. Preto viem tak dobre anglicky, učila som sa ten jazyk od malička. Môj otec bol vojak. Keď som mala asi päť rokov, otca preložili na vojenskú základňu v Londýne. Nemohla som uveriť tomu, že odídem z mojej rodnej krajiny. Neznášala som ho za to. Cítila som, že to prekliate Anglicko nám zničí rodinu.

A nemýlila som sa. Ani nie rok na to, čo sme sa sem presťahovali, si otec našiel milenku, rozviedol sa s mamou a založil s hentou novú rodinu. Asi preto som si k tejto krajine a hlavne ani k týmto ženám nevytvorila žiaden vzťah. Tak sme s mamou ostali na všetko samé. Našla si tu prácu na jednej strednej škole a zvykla si tu. Darmo som ju prosíkala, aby sme sa vrátili domov. Ona nechcela. Mama, s typickým talianskym dievčenským menom Maria, sa už nikdy nevydala a ani si nenašla nového priateľa. Vraj stále miluje otca. Pche, nechápem to. Ako môže milovať toho, kto ju podviedol a opustil?

Ale poďme späť ku mne. Ako pravá Talianka mám svoj temperament a som strašne tvrdohlavá. Okrem iného som aj uzavretá, odmeraná, drzá, neučím sa veľmi dobre, stále niečo zabúdam a som totálny flegmatik. Jediný človek, ktorý ma dokáže vyviesť z miery je ten idiot. Inak si vôbec nikoho nepripustím k telu. Nemám žiadnych kamarátov. Teda, to by som klamala. Mám ich až dvoch. Keď som bola malá a žila som v mojom milovanom Taliansku, mala som tam jedného úžasného priateľa. Volal sa Giuseppe. Stále sme spolu vyvádzali. Bol to môj najlepší priateľ. Ešte aj teraz si spolu píšeme a strašne mi chýba. Potom je tu ešte Nataša. Je to moja spolužiačka, spolubývajúca a jediná priateľka tu v Rokforte. Pamätáte sa, keď som vravela, že som nikdy nemala vzťah k Angličankám? A teraz sa pýtate prečo sa kamarátim s jednou z nich? Ok, odpoviem vám. Nataša nie je rodená Angličanka. Pochádza z Ruska a na počudovanie si veľmi dobre rozumieme. Jej rodina sa taktiež musela odsťahovať z Ruska kvôli otcovmu zamestnaniu, lenže ich otec neopustil. A aby som nezabudla jednu podstatnú vec. Aj jej rodičia sú muklovia! To je nádhera, čo? Mám pocit, že Natašu milujem. Veľmi dobre sa učí a niekedy rozmýšľam, prečo nie som ako ona. Prekrásna blondína s nádhernými modrými očami a obrovskou inteligenciou. No čo už, nemôže byť každý rovnaký. Lenže nikto nie je bez chyby a Nataša má taktiež jednu chybu. Je veľmi prelietavá. Skoro každý mesiac má nového chalana. Ja som napríklad ešte chalana nemala a dúfam, že ani nebudem. Chlapci sú svine! Samozrejme, okrem Giuseppeho. Niežeby som bola taká škaredá, že si nikoho neviem nájsť, to nie. Ale stratila som voči mužom dôveru, keď môj otec mamu opustil.

Teraz vám opíšem, ako vyzerám. Som ako všetky typické Talianky. Nádherné dlhé, vlnité, husté, tmavé vlasy, na ktoré som veľmi pyšná. Veľké hnedé oči, snedá pleť a primeraná výška. Nemyslím si o sebe, že som Merlinvieaká veľká kráska, ale pekná som. Aspoň si to myslím, keď po mne sem tam pokukujú chalani. O tom, ako som sa dostala na Rokfort vám poviem neskôr. Teraz sa vráťme späť do reality.

,,Meškáte, Polína,“ povedala namiesto pozdravu McGonagallka, keď som vošla do jej pracovne.

,,Ospravedlňujem sa. Slugy, teda profesor Slughorn ma zdržal,“ povedala som jej s totálne flegmatickým hlasom. Hodila som si tašku na zem a zošuchla som sa do kresla.

,,Polína, Polína, zase ste nemali domácu úlohu? Profesor Slughorn sa na vás stále sťažuje. Neskoré príchody, žiadne úlohy, zlé výsledky. A okrem toho ostatné problémy, ktoré máte so spolužiakmi? Všetci sa na vás sťažujú. Mienite s tým niečo robiť?“ opýtala sa ma.

,,Ehm, ešte som nad tým neuvažovala,“ odvetila som s úsmevom.

,,Ale, nehnevajte ma! Buď mi tu teraz sľúbite, že sa s tým pokúsite niečo urobiť, alebo vás pošlem za riaditeľom,“ vyletela na mňa. ,,Polína, keby ste chceli, tak by ste boli veľmi dobrá a šikovná študentka.“

,,Presne ste to vystihli – keby som chcela.“

,,Ja nechápem, ako vás mohol Triediaci klobúk zaradiť do Chrabromilu,“ uvažovala nahlas.

,,No to bude asi tým, že nie som čistokrvná, tak ma nemohol dať do Slizolinu. Nie som ani veľmi bystrá, tak preto nemôžem byť v Bystrohlave. A taktiež nie som ani múdra, aby ma dal do Bifľomoru. Čiže ostal mi jedine Chrabromil. Prečo tu nemáte fakultu aj pre beznádejné prípady ako som ja?“ spýtala som sa.

,,Opýtam sa vás takto, Polína. Chcete sa po škole zamestnať?“

,,Áno, samozrejme, veď potrebujem z niečoho žiť.“

,,Teraz si položme otázku – ako chcete brať vážne zamestnanie, keď neberiete vážne školu?“

Tak a teraz ma dostala. Mala pravdu. Pre Merlina, asi prvý krát v živote som uznala, že okrem mňa má pravdu aj niekto iný. Nemohla jej dať najavo, že má pravdu.

,,Nooo...“ rozmýšľala som, čo poviem.

,,No čo? Polína, uznajte, že mám pravdu,“ povedala McGonagallová.

,,To nikdy!“ pomyslela som si. ,,A čo má škola spoločné s prácou?“ opýtala som sa jej. ,,Ja som blbá! Veď to všetko spolu súvisí!“

,,Čo má škola spoločné s prácou?“ vyvalia oči, keď zopakovala moju otázku. ,,Slečna, veď to má spoločné všetko! Čo sa v škole naučíte, tak to v práci využijete!“ Ja som iba sklonila hlavu a bola som ticho. ,,Na vašich spolužiakov sa už chodia pýtať ľudia z ministerstva a z nemocníc a na vás sem sa sem neprišiel opýtať nikto! Počujete ma? NIKTO!“ To nikto zdôraznila tak, že sa mi to vrylo hlboko do pamäte. ,,Tak ako to vyriešime? Buď sa začnete učiť a chodiť načas, alebo sa nikde nezamestnáte a bude váš živiť vaša mama, čo predpokladám, že by ste nedopustili, keďže máte takú hrdosť,“ povedala.

,,Okej, posnažím sa,“ odvetila som jej napokon. Bola som síce sklamaná, že som uznala porážku, ale bola to jediná šanca.

,,Pochopte to Polína, je to pre vaše dobro,“ hovorila mi, keď ma odprevádzala k dverám. ,,Budem od vašich profesorov dostávať týždenné hlásenie o vašom prospechu. A ak sa to nezlepší, tak potom pristúpime k iným metódam.“

,,Chápem, dovidenia,“ odvetila som jej ticho a vyšla som z kancelárie so zvesenou hlavou. Kráčala som po chodbe a uvedomovala som si, že som všetky ročníky prešla len tak tak. Prečo som bola taká hlúpa a neuvedomila som si to skôr? Veď koľkokrát do mňa už McGonagallová aj Dumbledore hučali? To sa nedá ani spočítať. Teraz som si dala predsavzatie. Začnem sa učiť, budem sa snažiť správať milo a hlavne budem chodiť všade načas.

Prechádzala som chodbou a prišla som do klubovne. Bolo tam ešte plno ľudí. Hľadala som Natašu, aby som jej povedala o tom, čo sa stalo, a chcela som ju poprosiť o pomoc. Samozrejme, že tam nebola. Určite mala zase rande.

Tak som sa vybrala do spálne, že si kľudne prečítam aspoň jednu kapitolu z knihy. Milujem knihy. To jediné ma asi naozaj baví. Čítať a písať príbehy. Ľahla som si na posteľ, otvorila som si knihu a začala som čítať. Keď sa tie dve kreatúry, Doris a Alida (ich rodičia sa asi chceli niekomu, alebo niečomu pomstiť, keď ich tak pomenovali) dovalili do izby, bola už skoro polnoc a samozrejme ako vždy som sa začítala a nechcela som skončiť, kým to nedočítam. Opäť začali vrieskať, že ony potrebujú spať, lebo spánok pridáva ku kráse a pripomenuli mi, že zajtra píšeme test z Dejín mágie. Hneď, ako sa to dozvedela, skočila som z postele, schmatla učebnicu a šla sa učiť do klubovne. Samozrejme, že tam už nikto nebol. Sadla som si teda do gauča pri kozube, otvorila knihu a začala som si čítať posledných desať látok, z ktorých mal byť test. Nudilo ma to, Dejiny mágie neboli práve predmetom, ktorý som milovala. Ale vlastne, ja nemám rada žiaden predmet, takže to mám jedno.

Asi o jednej v noci do klubovne niekto vošiel. Bola to Nataša, ktorá sa práve vracala z rande.

,,Čo tu strašíš tak v noci?“ spýtala sa ma.

,,Učím sa,“ odvetila som a hlavu som si položila do dlaní. Už som bola strašne vyčerpaná. Naučila som sa zatiaľ jednu látku a aj to nie poriadne.

,,Ty, že sa učíš? Odkedy?“ Nataša sa začala nahlas smiať.

,,Dostala som od tej starej ultimátum - buď sa začnem učiť a správať normálne, alebo pristúpime k iným metódam,“ napodobnila som jej hlas. Nataša sa stále smiala.

,,Tak len sa pekne uč, ja si idem ľahnúť. Dobrú noc a nebuď tu dlho,“ povedala a odišla do spálne.

,,Že nebuď tu dlho. Jej sa to povie, keď je taká múdra,“ hundrala som si popod nos. O druhej som to vzdala. Vedela som asi päť látok a aj to nie na sto percent. Odvážila by som sa povedať, že na takých sedemdesiat to viem.

Už som sa postavila, že odídem do izby, keď sa za mnou zjavil on. Len tak z ničoho nič. Vykríkla som. Položil mi ruku na ústa.

,,Prečo kričíš?“ spýtal sa ma tým jeho sladučkým hlasom a zložil mi ruku z úst.

,,Prečo asi? Len tak sa tu z ničoho nič zjavíš! A čo tu vlastne robíš?“ spýtala som sa ho.

,,Nemôžem spať, tak som si sem prišiel čítať,“ povedal trochu neisto.

,,Čítať? Ty vieš čítať?“ opýtala som sa ho sarkasticky a premerala som si ho pohľadom. ,,Kde máš knihu?“

,,Okej, dostala si ma. Myslel som si, že tu budeš a chcel som ťa vidieť,“ odvetil mi.

,,Tak si ma už videl a môžeš ísť spať. Či potrebuješ ešte niečo?“ spýtala som sa ho odmerane.

,,No vlastne áno,“ povedal a nahol sa ku mne. Snažil sa ma pobozkať.

,,Prestaň, okamžite prestaň!“ povedala som mu rázne. ,,Baví ťa to? Už sedem rokov sa o to pokúšaš. Mohol by si to vzdať,“ navrhla som mu. Bola som unavená a nemala som chuť sa hádať. ,,Prečo to vlastne robíš? Prečo stále zbalíš nejakú babu, potom ju odkopneš a vrátiš sa ku mne? Veď vieš, že odo mňa nikdy nič nedostaneš.“

,,A práve preto ma tak priťahuješ. Si nedostupná a to sa mi páči,“ povedal mi a uškrnul sa.

,,Aha, takže keby som bola radodajka tak o mňa ani nezakopneš?“ spýtala som sa ho už úplne vyčerpaná.

,,No, v tom prípade by sme si len užili. To by stačilo mne aj tebe,“ povedal a pri tej predstave sa mi rozžiarili oči.

,,Pre Merlina! Nechcem sa s tebou teraz hádať, som úplne vyčerpaná a chcem ísť spať,“ oznámila som mu a vybrala sa na odchod, no v tom ma chytil za rameno. ,,Au, to bolí, pusť ma.“

,,Nie, dnes ťa len tak ľahko nepustím,“ povedal. Schmatol ma, pritiahol k sebe a začal vášnivo bozkávať. Nebránila som sa. Bola som úplne prekvapená a celá stuhnutá. Toto bol môj prvý bozk v živote a musím priznať, že sa mi to vôbec nepáčilo. Mala som z toho zmiešané pocity. Pri predstave, že sa moje sliny miešajú so slinami toho hlupáka, som sa akoby prebrala. Odtlačila som sa od neho.

,,Ty debil!“ povedala som a vylepila som mu. Nestihol sa z toho ani spamätať a ja som bežala hore schodmi. Keď som sa za ním otočila, na tvári mal úsmev víťaza. Mala som chuť vrátiť sa a vraziť mu ešte jednu, ale cítila som sa zahanbená, tak som utiekla do izby. Ani som sa neumyla a neprezliekla. Len tak som si ľahla do postele celá zúrivá z toho, čo mi ten hlupák spravil. ,,Toto sa nemalo stať,“ opakovala som si stále dookola, až som zaspala.

2. kapitola

Všetko je inak

,,Videla si, aký bol dnes krásny?“ opýtala sa Alida Doris, keď mi vliezli do izby. Samozrejme, že ma znova zobudili. To je hrozné, človek si chce po škole na hodinku pospať, no nemôže kvôli tým dvom. Nataša tiež ležala v posteli, ale ona si niečo písala.

,,Nad kým sa tak rozplývate?“ spýtala sa ich. Chcela vedieť z akého chalana sú hotové.

,,Predsa nad Siriusom!“ odvetila Doris. No jasné, Sirius Black, lámač ženských sŕdc na škole. Každá do neho bola zamilovaná. Každá s ním chcela niečo mať. Každá ho chcela aspoň pobozkať. Okrem mňa. Mne sa ten človek hnusil. Nepáčila sa mi predstava, že chodil už aspoň s trištvrtinou dievčat na Rokforte. A hlavne, vôbec sa nevedel bozkávať! Teda, aspoň podľa mňa. Predtým ako ma prvý krát pobozkal som sa ešte s nikým nebozkávala. On bol prvý. A rozhodne som si môj prvý bozk takto nepredstavovala. Bolo to otrasné. Veď ten človek mi kompletne prečistil dutiny. Myslela som si, že môj prvý bozk bude nádherný, s mužom, ktorého budem milovať a zapamätám si ho navždy. No môj prvý bozk nebol ani z ďaleka taký. Nebol s mužom, ktorého milujem a dúfam, že naň čoskoro zabudnem. Keď som o tom povedala Nataši iba sa smiala. Jasné, veď čo mala povedať? Ona je taká skúsená v týchto veciach a ja? Cítila som sa vtedy dosť úboho. Zdvihla som sa z postele a rozhodla som sa, že sa idem učiť do klubovne. Počuli ste dobre, idem sa učiť. Zobrala som si knihy a zišla do klubovne. Bolo tam plno ľudí, ledva som si našla miesto na sedenie. Sadla som si do kresla a začítala som sa do knihy z Transfigurácie, zajtra totižto bude písomka. Asi po pol hodine intenzívneho študovania ku mne pribehlo nejaké dievča.

,,Ty si Polína, však?“ opýtala sa ma, na čo som jej len prikývla. ,,McGonagallová ti odkazuje, že máš za ňou okamžite prísť,“ povedala a odišla. Pre Merlina, čo som asi spravila? Veď som sa z nikým nebila, nenadávala som nikomu a dokonca som už ani nezaspávala na hodiny. Prečo mám za ňou ísť? Položila som si knihu na stolík pri kresle a postavila som sa. Vyšla som z klubovne a pomaly som kráčala k pracovni profesorky McGonagallovej, zaklopala som na dvere a vošla som.

,,Dobrý večer pani profesorka,“ slušne som pozdravila a čakala som, čo povie.

,,Polína, sadni si,“ povedala ráznym hlasom. A je to tu. Zase som niečo pokazila. ,,Mám tvoje najnovšie výsledky.“

,,A je to veľmi hrozné?“ spýtala som sa jej s obavami.

,,Prekvapili ste ma Polína. Za tri mesiace ste sa zlepšili o dva stupne. Je to naozaj pozoruhodné,“ pozrela sa na mňa a usmiala. ,,Dokonca aj Slughorn sa na vás prestal sťažovať.“

,,Zobrala som si k srdcu, čo ste mi povedali,“ prehovorila som ticho so sklonenou hlavou.

,,Som rada, že ste sa konečne po siedmich rokoch zobudili. Polína, už ste rozmýšľali čo by ste chceli robiť?“ opýtala sa ma McGonagallka.

,,No, pravdupovediac ešte nie,“ povedala som zahanbene. Pre Merlina, všetci na tejto škole vedia čo chcú robiť len ja jediná nemám ani šajnu, čo so mnou bude v budúcnosti a ako si budem zarábať na živobytie.

,,Toto mi priniesol jeden študent, ktorý to našiel vo vašej lavici po minulej hodine Transfigurácie,“ vravela a vyberala si zo stola nejaké papiere. Položila ich predo mňa. ,,To snáď nie je pravda! Veď to je môj príbeh,“ skríkla som v duchu. ,,Je to vaše?“

,,Áno,“ začervenala som sa. Toto nemal nikto čítať! Veď je to len moje. ,,Kto vám to dal?“ spýtala som sa.

,,Toto vám nepoviem, ale zhodli sme sa, že vám to s písaním veľmi ide. Je to veľmi dobré,“ pochválila ma. V tom momente som bola veľmi nazlostená. Moje príbehy nemal čítať absolútne nikto! A teraz ich čítala McGongallka a Merlin vie kto ešte. Musím zistiť, kto ich jej dal. ,,Polína, nechceli by ste byť spisovateľkou?“ opýtala sa ma.

,,Ja a spisovateľka?“ začala som sa smiať. ,,To snáď nemyslíte vážne!“

,,Myslím to absolútne vážne! Ste v tom veľmi dobrá!“ hovorila.

,,Pozrite sa, ja viem, že na to nemám. Tak ma do toho netlačte!“ povedala som zvýšeným hlasom.

,,Polína, ak vy nemáte na písanie, tak potom ja na tejto škole nemám čo robiť,“ povedala. ,,Stavím sa, že keby sme toto dali do obehu, tak si tým všetkých získate,“ vravela, no ja som ju odmietla počúvať. Postavila som sa a odchádzala som z jej kancelárie. ,,Porozmýšľajte nad tým,“ zvolala za mnou, no ja som už bola za dvermi.

,,Pche, vraj keby sme toto dali do obehu, tak si tým všetkých získate, čo si o sebe myslí? Len by to skúsila!“ hovorila som si nazlostene. Nevedela som si to ani predstaviť, že by niekto čítal moje príbehy.

,,Čo keby sme dali do obehu?“ ozval sa za mnou mužský hlas.

,,Nestaraj sa,“ odvetila som mu a kráčala som ďalej v ceste, pričom som sa ho snažila ignorovať. No doliezal za mnou ako stále.

,,Polína, Polína... Kedy si už konečne uvedomíš, že to robím napriek len kvôli tomu, aby si si ma všimla?“ spýtal sa ma a zahľadel sa mi do očí.

,,A kedy si ty konečne uvedomíš Sirius, že ty ma absolútne nezaujímaš,“ odpovedala som mu s milým úsmevom na tvári. ,,Prečo nejdeš napríklad za Alidou alebo Doris?“

,,Hmm...oni sú príliš ľahká korisť. To by nemalo žiadne čaro, keď za nimi dôjdem a oni sa mi hodia okolo krku,“ uvažoval nahlas. ,,Ale ty... ty si úplne iná liga. Aby sa človek k tebe dostal musí byť riadne vytrvalý.“

,,Sirius, nesnaž sa. Dobre vieš, že mňa mať nebudeš,“ povedala som mu s ráznym tónom hlasu a zložila som si ruky na prsiach.

,,Raz určite...“ povedal a pristúpil ku mne. Ukazovákom ľavej ruky mi prešiel po tvári. Po chrbte mi prebehol mráz. ,,...uvidíš,“ nahol sa ku mne a pošepkal mi to do ucha. Nakoniec ma pobozkal na líce a odišiel. Ostala som tam stáť ako obarená. Čo to bolo? Prečo sa tak strašne usiluje dostať ma? Kráčala som do klubovne a dúfala som, že tam neuvidím. Vošla som cez portrét Tučnej pani a hodila som sa do sedačky pred kozubom. Premietala som si, čo sa práve stalo. Prečo mi po chrbte prešiel mráz keď sa ma dotkol? A prečo ma tak rozhodilo, keď mi dal pusu? V premýšľaní ma vyrušila Nataša, ktorá sa vrátila do klubovne z rande.

,,Ako bolo?“ spýtala som sa jej.

,,Úžasne. Nikdy by som si nemyslela, že Vince je taký skvelý. Celý čas sme sa rozprávali, nebola žiadna trápna chvíľka ticha. Máme toho toľko spoločného,“ povedala Nataša. Oči jej svietili ako dve hviezdičky. Bolo na nej vidno, že je šťastná.

,,Tak to som rada,“ usmiala som sa. Priala som jej to. Stále sa sťažovala, že nikde nemôže nájsť toho pravého.

,,A ako bolo u McGonagallky?“ opýtala sa ma. ,,Niekto mi hovoril, že ťa volala.“

,,No, povedala mi, že som sa zlepšila v učení a vraj Slugy sa na mňa prestal sťažovať,“ odvetila som jej a pozerala som sa do ohňa v kozube.

,,A ďalej?“ vyzvedala.

,,Na minulej hodine som si v lavici zabudla jeden môj príbeh a niekto jej ho dal. Prečítala si ho a spýtala sa ma, či by som nechcela byť spisovateľka. Ona sa mi vysmievala rovno do očí! Dobre vie, že na to nemám!“

,,Polína, keď ty nemáš na písanie tak ja potom nemám na medičku. Blázniš? Veď tvoje príbehy sú úžasné! Aspoň tie, ktoré si mi dala prečítať,“ vravela Nataša. ,,Keby som bola na tvojom mieste tak by som ich dala vytlačiť.“

,,Nerob si so mňa žarty ešte aj ty,“ povedala som jej so zvesenou hlavou. ,,Nestačí, že s tým teraz začala McGonagallová, Black a ešte aj ty?“ spýtala som sa jej.

,,Black? Čo sa stalo?“ vyzvedala.

,,Stále za mnou dolieza a dnes mi povedal, že ma raz určite dostane. Potom ma pohladil po tvári a ja som sa celá rozklepala,“ hovorila som jej.

,,No Polína, vieš čo to znamená?“ opýtala sa ma s úsmevom na tvári.

,,Netuším...“

,,Ten chalan ťa chce silou mocou dostať a je dosť pravdepodobné, že je do teba aspoň trošku zaľúbený a to, že si sa rozklepala, keď ťa pohladil znamená, že ty asi tiež,“ zachichotala sa.

,,Si normálna? Ja do neho nie som zaľúbená! Veď keby som bola tak ten bozk pred tými tromi mesiacmi bol úplne iný!“ prehovorila som s trošku zvýšeným hlasom.

,,Vidno, že si v tomto odbore ešte trošku nevzdelaná. Prvý bozk sa nikdy nikomu nepáčil a ani nebude. Po prvé nevieš ako na to, po druhé zdá sa ti to divné a po tretie nie si zvyknutá na to, že si vymieňaš sliny s nikým iným,“ poznamenala, pričom sa stále smiala.

,,Vieš čo Nataša? Idem spať!“ povedala som a postavila som sa. ,,Dobrú noc!“

Nasledujúce ráno som vstala ako prvá. To bol pre mňa zážitok. V živote sa mi to nepodarilo. Keby som nemala také blbé sny, tak by som možno vstala posledná ako vždy. Dala som si na seba župan a šla som do klubovne. Pozrela som sa na hodiny, ktoré viseli na stene. Bolo pol šiestej ráno. Oprela som sa o stenu a pozerala som von oknom. To čo som vtedy videla, bolo neuveriteľné. Von začalo snežiť. Bol to nádherný pohľad. Sneh pomaly zakrýval trávu a stromy. Úžasný pohľad. Stála som tam asi pol hodiny a kochala sa tým pohľadom.

,,Je to nádherné však?“ ozval sa niekto a ja som skríkla.

,,Sirius! To ma prenasleduješ alebo čo?“ spýtala som sa ho.

,,Nie, ja nemôžem za to, že ty si všade tam, kam prídem,“ poznamenal, uškrnul sa a pristúpil ku mne bližšie. Rozbúchalo sa mi srdce. ,,Polína, prečo si ku každému taká odmeraná?“ opýtal sa.

,,Nedôverujem ľuďom,“ odvetila som mu ticho a sklonila som hlavu hľadiac do zeme.

,,Vieš, niektorí by si k tebe chceli vytvoriť aj nejaký hlbší vzťah, no ty im to neumožníš. Viď príklad. Ja sa o to snažím už siedmy rok a stále nič,“ povedal a podišiel ku mne ešte bližšie. Cítila som, že stojí v tesnej blízkosti za mnou, no nechcela som sa otočiť.

,,Chalani ako ty u mňa nemajú žiadnu....“ nedopovedala som.

,,...šancu. Áno, ja viem. Už som to počul aspoň miliónkrát. Ale chcem vedieť prečo?“ vyzvedal.

,,Takže ty chceš vedieť prečo? Je to dosť logické. Môj otec opustil mňa a moju mamu, keď sme sa sem nasťahovali a zobral si nejakú fiflenu. Zlomil mojej mame srdce a tá ho doteraz miluje. Za to ho nenávidím. A ty mi ho dosť pripomínaš. Si tiež taký ako on. Beháš od jednej sukni k druhej a nemyslíš na to, že tie dievčatá majú aj city a mohli byť do teba naozaj zamilované!“ odpovedala som mu a s opovrhnutím som naň pozrela.

,,Mrzí ma to.“

,,Nepretvaruj sa. Viem, že ti to je jedno,“ povedala som a otočila som sa k nemu. Chcela som odísť no chytil ma za rameno.

,,Možno by si si mala uvedomiť, že niektorým ľuďom na tebe záleží a nechcú ťa sklamať,“ hovoril a pritom ma stále držal.

,,Pusť ma,“ zasyčala som a odišla som do svojej izby. Prečo ma tá osoba dokáže takto rozhodiť? Ľahla som si do postele a ešte na chvíľku som zaspala. Nataša ma zobudila, aby som sa šla umyť a obliecť, že ma počká vo Veľkej sieni. Po pätnástich minútach som už sedela pri nej. Zobrala som si hrianky a natrela ich džemom a naliala som si tekvicový džús. Pokojne som jedla a keď som zbadala ako si Sirius sadá k nejakému dievčaťu. Vedela som, že bolo od nás z Chrabromilu, ale nevedela som ako sa volá. Nenápadne som ho sledovala. Bol vysmiati, zrejme sa na niečom veľmi dobre bavili. ,,Hlupaňa, ako sa mu vnucuje,“ pomyslela som si.

,,Kam sa toľko pozeráš?“ spýtala sa ma Nataša.

,,Nikam,“ odvetila som jej s plným ústami. Nataša sa na mňa divne pozrela a potom pozrela smerom na Siriusa.

,,Aha, Sirius. Hádam len nežiarliš?“ poznamenala s úsmevom.

,,Pre Merlina a na koho?“ začudovala som sa.

,,No predsa na Siriusa,“ odvetila mi Nataša.

,,Prečo by som mala?“ spýtala som sa jej a zobrala som si ďalšiu hrianku. Chvíľku som sa s ňou rozprávala a potom si k nám prisadol VInce a začali sa spolu baviť. Ja som sa opäť pozrela na Siriusa. Stále pri nej sedel. ,,Ako je to možné? Prečo tam stále je?“ pýtala som sa v duchu. Sirus sa na mňa pozrel a naše pohľady sa stretli. Rýchlo som odvrátila zrak a tvárila som sa, že počúvam Natašu a Vinca. Dlho som to nevydržala a opäť som pohľadom zablúdila k Siriusovi. Rozčuľovalo ma, že tam sedí s tou...tou...hnusobou. Zrazu jej položil ruku na ramená, pozrel sa na mňa a žmurkol. ,,Tak toto je už vrchol! Nebudem tu ďalej sedieť a pozerať sa na neho!“ vravela som si sama pre seba. Rýchlo som sa postavila a prevrátila som pohár s tekvicovým džúsom. Všetci sa na mňa pozreli. Ja som sa len začervenala a začala som to utierať. Nataša sa dosť rýchlo spamätala a odstránila to nejakým kúzlom. Keď som bola na odchode, práve prišla pošta. Nečakala som žiadnu správu tak som kráčala ďalej, keď na mňa Nataša zakričala, aby som sa vrátila späť, že tu mám list. Dosť ma to prekvapilo. Vrátila som sa k nej a sadla som si späť. Otvorila list a prečítala som si ho. Zanadávala som.

,,Čo sa stalo?“ opýtala sa ma Nataša.

,,Mama,“ odvetila som jej a začala som čítať list. Nataša sa na mňa divne pozerala.

,,Uhm a teraz anglicky prosím,“ povedala, keď som dočítala. Zabudla som, že jej to čítam v taliančine. S mamou sme sa rozprávali a písali sme si iba po taliansky.

,,Prepáč, zabudla som, že mi nerozumieš,“ ospravedlnila som sa jej. ,, Ale po siedmich rokoch by si sa mohla niečo naučiť po taliansky. Napísala mi, aby som na Vianoce ostala v škole, len neviem prečo. Čo si o tom myslíš?“ opýtala som sa jej.

,,Трудно сказаъ почему она хочет, что ты оставаешъ через канъикул в школе,“ prehovorila na mňa.

,,Prosím?“ nechápavo som sa na ňu pozrela.

,,Povedala som ti, že je ťažké povedať, prečo chce, aby si tu ostala cez prázdniny. A aj ty by si sa mohla za sedem rokov niečo naučiť rusky,“ poznamenala.

,,Okej, nechajme to tak. Po škole jej napíšem. Asi by sme mali ísť Nataša, ak chceme stihnúť ten test z Transfigurácie,“ povedala som jej.

,,Dobre. Tak Vince, uvidíme sa na obede?“ opýtala sa ho.

,,Jasné, teším sa,“ povedal a usmial sa na ňu. Keď sme odchádzali od stola ešte raz som sa pozrela na Siriusa, ktorý sa už bozkával s tou príšerou. Všetko vo mne vrelo. Mala som chuť k ním prísť a obom im vraziť. ,,Pre Merlina!“ povedala som si. ,,Veď ja naozaj žiarlim! Nie, nie, nie! To nemôže byť pravda!“

,,Tak rozdám vám testy,“ povedala McGonagallka. ,,Na ich vypracovanie máte čas 90 minút. Ak by ste niečomu nerozumeli tak sa ma kľudne opýtajte. Pamätajte, že táto známka je pre vaše polročné hodnotenie veľmi dôležitá,“ hovorila, keď sa prechádzala pomedzi lavice a každému dávala jeden test. Keď bola pri poslednej lavici povedala, že môžeme začať. Čítala som si otázky, vyzeralo to pomerne ľahko. Na prvých pätnásť úloh som vedela bez zaváhania odpovedať, predo mnou bolo ešte 45 otázok. Sústredila som sa a nevnímala som nič okolo. Potrebovala som dostať aspoň D. Keď nám oznámila, že do skončenia testu máme už iba desať minút spanikárila som. Nemala som ešte jedenásť otázok a teraz mám na každú otázku menej ako minútu. No super, určite ten test nespravím. Odpovede som zaškrtávala štýlom tipos – bingo.

,,Končíme mládež, zložíme brká a zatvoríme testy,“ prikázala profesorka. ,,Polína pozbierajte testy a ostatní môžete odísť. Výsledky vám prinesiem na budúcu hodinu.“ Postavila som sa a začala som zbierať testy, keď som jej ich položila na stôl tak na mňa prehovorila.

,,Rozmýšľali ste nad tým, čo som vám minule povedala?“ opýtala sa ma.

,,Nebolo nad čím rozmýšľať,“ odvetila som jej.

,,Polína, nebláznite, veď je to úžasné. S takýmto štýlom písania by ste sa mohli dostať do Denného proroka a robiť tam redaktorku,“ povedala mi a v ruke držala môj príbeh.

,,Ďakujem, ale nemám záujem robiť redaktorku,“ zobrala som si od nej papier a odchádzala som z učebne. Sirus stál pri dverách, zastavila som sa. Ten okolo mňa prešiel akoby sa nič nestalo a povedal McGonagallovej, že si zabudol v lavici knihu. Pokrčila som ten môj príbeh a hodila som ho do koša. Nataša ma čakala pri schodisku a spolu sme odišli na ďalšiu hodinu.

Dnes sa začal prvý deň prázdnin. Takmer všetci odchádzajú domov a ja musím trčať v tejto odpornej škole. Som zvedavá, koľko ľudí tu ostane. Vstala som z postele, natiahla som na seba rifle a tričko, umyla som sa a zišla do Veľkej siene na raňajky. Keď som vošla všetci sa na mňa nejako divne pozerali.

,,Bolo to úžasné,“ povedalo mi jedno dievča, ktoré prešlo okolo mňa. Ďalší chalan sa pri mne zastavil a povedal, že sa mu to veľmi páčilo. Ale čo? Nechápala som tomu.

,,Čo sa stalo? Prečo sa na mňa všetci tak divne pozerajú?“ spýtala som sa Nataši, keď som si k nej sadla.

,,Ty sa ešte pýtaš? Veď to bolo úžasné! Prečo si to neukázala už predtým? A prečo si mi nepovedala, že to chceš zverejniť?“ pýtala sa ma.

,,Ale čo? Nataša, o čom to hovoríš?“ nechápala som ničomu. O čom tu každý rozpráva?

,,O tomto,“ povedala a dala mi do rúk najnovšie vydanie Denného proroka. ,,Strana štrnásť.“

Nalistovala som si stranu štrnásť a začala som čítať. ,,To nie! Toto nie je možné!“ hovorila som zdesene. ,,Kto to tu sem dal?“ pýtala som sa.

,,Nedala si to tam ty?“ udivene sa ma spýtala Nataša.

,,A ty si myslíš, že by som na to mala odvahu?“ odvetila som jej protiotázkou. Na strane štrnásť a pätnásť bol môj príbeh. Ten príbeh, ktorý mi McGonagallová kázala uverejniť. A za ním bolo moja fotka a pod ňou text: ,,Polína Pescara, nadaná študentka posledného ročníka na Strednej Rokforstskej škole čarodejníckej.“

,,Tak kto to tam potom dal?“ opýtala sa ma.

,,McGonagallová,“ povedala som a vyštartovala som zo siene rovno do jej kancelárie. Nahnevane som zaklopala.

,,Polína! Práve som si to prečítala! Je to úžasné,“ povedala mi s úsmevom od ucha k uchu.

,,Kto vám to dovolil? Kto vám dovolil uverejniť to?“ kričala som na ňu. Hnev vo mne priam vrel.

,,Nechápem vám Polína, vy ste to tam neposlali sama?“ pozrela na mňa s vyvalenými očami.

,,Ani vo sne by ma nenapadalo uverejniť nejaký môj príbeh!“ ešte stále som kričala.

,,Tak potom ako je to možné, že je v novinách?“

,,Ako? Tak, že to vy ste ho tam poslali!“ teraz som už priam vrieskala.

,,Polína, ukľudnite sa a poďte dovnútra,“ povedala a stiahla ma do kancelárie. ,,Sadnite si,“ ponúkla mi stoličku.

,,Ak ste to tam neposlali vy a ani ja, tak kto potom?“ opýtala som sa jej bezmocne.

,,Netuším, ale ten človek spravil dobre, teraz aspoň každý vie aká ste nadaná,“ povedala a snažila sa ma ukľudniť.

,,Nadaná? Ten človek ma riadne strápnil a nič viac!“ hovorila som a slzy som mala na krajíčku. Nesmiem plakať. Som silná! Veď som ešte nikdy neplakala! No dobre, sem tam som plakala, ale to som bola ešte malé decko!

,,Nie Polína, mýlite sa. Kedy si už uvedomíte, že vaše príbehy sú nádherné? Prečo vlastne nechcete, aby ich ľudia čítali?“ pýtala sa ma.

,,Sedem rokov som si budovala povesť tvrdej osoby, ktorú nič nerozhádže, ktorá nedáva najavo city a teraz si všetci čítajú môj milostný príbeh! To nie je možné,“ postavila som a utekala som k dverám. „Už viem kto to spravil!“ zabuchla som dvere na pracovni a utekala som po chodbe.